Dobrodružstvo po zotmení

19. dubna 2016 v 15:58 | Morgan Sears |  1. ročník
Po chvílke utešovania som sa ukľudnil a to bola príležitosť pre Lauren, aby mi oznámila, že musí odísť. Neviem sa rozhodnúť, či vážne musela odísť, alebo sa ma chcela (konečne) zbaviť. Tak som sa zase ocitol v Kotli sám, no našťastie nie nadlho. Z môjho sústredeného pohľadu do prázdna ma vytrhol známy hlások. Bola to Ary, to dievča z rána. Spýtala sa ma, či viem, ako funguje letaxový krb. Nakoľko mi to Lauren pred nedávnom práve ukazovala, tak som sebaisto odpovedal, že viem. V krátkosti som jej vysvetlil, ako na to. Jej ďalšia otázka bola, či poznám nejaké pekné miesto, kam by sme sa vedeli preniesť. Vskutku poznám, no asi som to nejak skomolil, pretože po vystúpení z krbu sme sa ocitli v nejakej budove, kde boli samé kancelárie na každom poschodí, či už sme išli hore alebo dolu. Snažil som sa vyzerať presvedčivo, že som presne sem plánoval ísť. No asi som podcenil jej pozorovateľské schopnosti (alebo skôr precenil svoje herecké), pretože na jej tvári sa objavil uštipačný úškrnok. Našťastie medzitým som si spomenul, že správne to mal byť Godrikov DOL, nie dom.

Tak sme sa na druhý pokus preniesli do tohto malebného mestečka. Pri pohľade na jablká, ktoré tam rastú, človek mohol doslova vidieť v jej očiach, akú mala na nich chuť. Tak som vyliezol na strom a jedno som jej odtrhol. V živote som nevidel nikoho takej útlej postavy tak... rýchlo a lačne zjesť jablko. Ešte ani nedojedla a vrhla na mňa hladný pohľad z ktorého som tak trochu pochopil, že asi chce ešte jedno. No keď som sa otočil k stromu, že sa naňho vyškriabem, zastavila ma a povedala, že to skúsi ona. Tak som ustúpil a pomohol som jej teda na strom. Mohlo mi napadnúť skôr, že letné šatičky asi nie sú najvhodnejšie vybavenie na lozenie po stromoch, no prišlo mi to na um až po tom, čo sa z koruny ozval varovný výkrik a na mne pristálo niečo veľké, tyrkysové a pekne voňajúce (Ary). Vyrazilo mi to na chvíľu dych, čo by nebol až taký problém, keby som sa vedel rozdýchať. Čo som nevedel, pretože mi v tom Ary bránila pri tom, ako ma sústavne objímala a vystrašeným hlasom sa mi ospravedlňovala a pýtala sa ma, či som v poriadku (a celý čas pri tom na mne sedela). Keby som sa vedel nadýchnuť, povedal by som jej, že už som zažil aj horšie. Moje mlčanie spôsobilo, že do toho vložila väčšie odhodlanie a silu. Po niekoľkých nekonečných minútach s obmedzenými plytkými nádychmi sa mi ju podarilo zo mňa nejak dostať dole. Konečne som sa nadýchol. Upokojil som ju, že som v poriadku a chvíľku som to ešte rozdýchaval. Zo stromu som jej odtrhol pár jabĺk na cestu a išli sme na prechádzku do lesa.

Uprostred lesa bola asi nejaká farma, pretože sme narazili na ohradenú lúku, na ktorej sa pásli kone. Kým som sa kochal pohľadom na tieto nádherné tvory, tak sa mi Ary samozrejme stratila. Vydal som sa cestou z lesa a celý čas som na ňu volal, no nikto sa neozýval. Tak som ju čakal na cestičke pred lesom a rozmýšľal som, čo budem robiť, keby náhodou povedzme do hodiny nevyšla. Našťastie netrvalo dlho a objavila sa na vedľajšej cestičke. Povedala mi, že uvidela veveričku, ktorú chvíľu sledovala a neuvedomila si, že sa vzdialila až natoľko. Vraj ma počula a aj volala naspäť, no ja som nič nepočul. Tak sme sa rozhodli, že dobrodružstiev bolo na dnes dosť, keďže sa už začalo stmievať. Vracali sme sa cestou ku krbu, ktorým sme sa plánovali vrátiť do Kotla, no do cesty sa nám postavilo nejaké dievča. Mala dosť neupravené vlasy a špinavé oblečenie a pýtala od nás nejaké jedlo. Tak som jej podal jedno jablko, ktoré som predtým natrhal. Tiež jej očividne veľmi chutilo a spýtala sa ma, odkiaľ mám také chutné jablká, tak som ukázal na neďaleký strom. Váhavo sa na mňa pozrela a spýtala sa ma, ako sa trhajú jablká. Neviem, či som v živote počul zvláštnejšiu otázku. V tej chvíli mi nič iné nenapadlo, tak som jej odpovedal, že tak isto, ako sa zbierajú bylinky z lúky. No to jej očividne tiež veľa nepovedalo. Tak som povedal Ary, nech chvíľu počká, že jej ukážem, ako sa zbierajú jablká a začal som liezť na strom. Ary medzi tým niekam odbehla. Odtrhol som zo stromu dve jablká, zliezol som dolu a jedno som jej podal. Okamžite ho zjedla a chcela aj to druhé. Tak som jej pokynul k stromu, nech to skúsi sama. Tak sa postavila pod strom a... stála a pozerala okolo seba. Veľmi zvláštne dievča. Nevedel som, čo robiť ďalej, no našťastie pribehla Ary späť aj s nejakým ďalším dievčaťom a veľmi vzrušene na nás volali, že nech sa rýchlo prídeme pozrieť, že niečo objavili. Tak sme išli s nimi. Po chvíľke predierania sa lesným podrastom sme narazili na čistinku, kde stálo niekoľko postáv. Jedna z nich sa odrazu začala točiť, zmizla a objavila sa na opačnej strane čistinky. Keď sa na mňa traja z nich otočili, uvedomil som si, že to "Vaaaaaaau"som vlastne povedal nahlas. Okamžite som sa hodil do najbližšieho kríku, no oni sa len zasmiali a pokračovali v činnosti. To ufúľané dievča povedalo, že to už videla, že sa učia len premiestňovať. "Len" premiestňovat ? "LEN" ?! Veď to musí byť tá najúžasnejšia vec na svete, o ktorej som doteraz len čítal v tých najdivokejších sci-fi príbehoch, a ona o tom rozpráva, ako by to nič nebolo.

Onedlho, keď sa už všetci prestriedali, tak im starší kúzelník, ktorému mohlo byť tak 100 povedal, že sa stretnú o päť minút pri ohrade s koňmi. Vrátil som sa k dievčatám, ktoré to očividne až tak nevzrušovalo a spýtal som sa ich, či tam pôjdu so mnou. Ary a tá jej nová kamarátka súhlasili (asi skôr len kvôli mne, než kvôli premiestňovaniu). Tak sme sa rozlúčili s tým zvláštnym dievčaťom, ktorej kúzla neprídu nijak udivujúce, ale trhanie jabĺk áno. Utekali sme teda k ohrade. Ja som bežal dopredu, pretože som nechcel nič zmeškať a dúfal som, že sa Ary zase nestratí. Keď som dobehol k farme, ešte tam nikto nebol. Trochu som začal pochybovať, či som vôbec na správnom mieste. Moje obavy zahnali kroky, ktoré som počul prichádzať z lesa, ktoré patrili jednej z tých postáv, ktoré sme zahliadli na čistinke. Postupne sa zjavili aj všetci ostatní. A potom dohučali aj dievčatá, ktoré samozrejme pritiahli pozornosť skupinky. Toľko k mojej plánovanej nenápadnosti.

Starší mág tentokrát nedorazil a vedenia sa ujal kúzelník v červenom klobúku v strednom veku. Postupne k nemu chodili mladí kúzelníci, chytili ho za ruku, začali sa neuveriteľne rýchlo krútiť a potom obaja zmizli. Ona sa potom vždy po chvíľke objavil späť. Keď na čistinke ostal iba posledný mladý kúzelník, rozbehol som sa k nemu a pýtal som sa ho, čo to robia a či by ma to tiež nenaučil. No on len mlčky stál a zaškeril sa na mňa. Už som nestihol nič ďalšie povedať, pretože už sa tam zjavil pán v červenom klobúku, mladík ho chytil a už ich nebolo. Pár chvíľ som čakal, či sa náhodou nevráti ešte raz, ale nevrátil sa. Tak som sa postavil na miesto, kde stáli aj oni, a roztočil som sa čo najrýchlejšie som vedel, ale očividne bol trik v niečom inom. Zatočila sa mi hlava a spadol som na trávu. Pribehli ku mne dievčatá a začali sa smiať. Najprv som sa cítil trochu potupene, ale potom som sa rozosmial aj ja. Tak sme tam chvíľu ešte ležali a potom sme sa pobrali do Kotle. Tam som si uvedomil, že už je jedenásť hodín a že posledný vlak domov odchádza zo stanice o päť minút. Rýchlo som vyštartoval z Kotla a zamieril som na stanicu. Vlaku už bohužiaľ nebolo. Tesne za mnou dobehli aj dievčatá, ktoré za mnou vybehli. Nevedel som, čo budem teraz robiť, pretože izbu som si nezahovoril, lebo som predpokladal, že sa vrátim domov. No Ary ma utešila, že môžem ostať u nej na izbe, že má len jednu spolubývajúcu a teda jednu voľnú posteľ. Tak sme sa pobrali smerom k ubytovni. Doľahla na mňa únava zo šprintu na stanicu a hneď ako som ľahol do postele som zaspal. (Vlastne ani nie, ale to vedia len zasvätení, ako to bolo v skutočnosti ;) )

 

Blízko smrti

18. dubna 2016 v 14:58 | Morgan Sears |  1. ročník
V Godrikovom dole sme sa zastavili ešte v pár obchodoch, kde som si kúpil nové nohavice, pretože moje staré, ktoré mi otec doniesol z nemocničného skladu, boli síce pohodlné a mne celkom vyhovovali, ale videl som pár ľudí, ako na mňa divne zazerajú. Tak som si radšej zohnal nejaké "civilnejšie". Po Godrikovom Dole sme navštívili ešte Visánek a Portsmuck. V Portsmucku sme stretli staršie dievča, ktoré chytalo ryby. Vždy som chcel ísť na ryby, no bohužiaľ na pozemkoch ústavu ani v blízkom okolí sa žiadny rybník nenachádzal. Tak jediné, čo mi ostávalo, bolo čítať o rybolove v knihách. Prihovoril som sa k nej a trvalo chvíľu, kým sa rozhodla, že jej stojím za námahu. Okrem rybolovu sa ma snažila prehovoriť na kúpu kotlíku vraj za výhodnú cenu. Nevedel som, koľko taký kotlík stojí, ale ani to nemalo význam riešiť, pretože všetky peniaze od otca som minul za jedlo a nohavice. Lauren celú dobu stála na začiatku móla a nervózne prešľapovala a pozorovala to dievča. Po chvíli prišla za mnou a odtiahla ma preč, že vraj nemám otravovať starších. Tak som sa rozlúčil a odišli sme. Vrátili sme sa do kotla. Tam mi Lauren povedala, že o tom dievčati počula od starších žiakov, že sa volá Alice a že je hrozne zlá. Neviem, neprišla mi tak, podľa mňa vyzerala ako taký typický podnikavý typ a komunikovala v rámci toho. Po chvíli zase zišla reč na osobné veci, tak som jej o mne povedal trochu viac, aby som získal jej dôveru.

Netrvalo dlho a pristúpila k nám známa postava. Bola to opäť Alice. Pozdravil som sa jej "Ahoj, Alice" so širokým úsmevom, no ešte pred tým, než som to dopovedal som si uvedomil svoju osudovú chybu. Nikdy sa mi nepredstavila. Očividne jej to tiež došlo, pretože neutrálne rysy jej tváre sa v okamihu skrútili na nepoznanie do hrozivého zamračeného výrazu. "Odkud... znáš moje jméno ?!" precedila cez zatnuté zuby. Aj keď to navonok možno skrýval prihlúply úsmev, ktorý som len tak-tak udržal, vovnútri ma zachvátila panika a vnútorne aj . Bolo to porovnateľné s pocitom ako keď človek stretne v lese medveďa. Mozog sa mi úplne zapiekol, ale niekde vzadu som doslova cítil, ako sa mi otvorili zadné vrátka a podvedome som si spomenul, že ľudia u vedľajšieho stola sa jej zdravili, keď išla okolo. Paniku vystriedala eufória, fanfáry a víťazoslávny pokrik, ktorý som takmer vydal aj vonku... čo by bolo asi dosť zvláštne. Tak som zo seba trasľavým hlasom vysypal, že som počul, ako ju zdravia tu vedľa pri stole. Očividne ju to veľmi nenadchlo a jej nálada sa veľmi nezlepšovala. Tak som sa snažil odviesť pozornosť zmenou témy. Opýtal som sa, ako šlo chytanie rýb. No bolo to ako hádzať hrach do... atómového hríbu. Keby nebol v kotli taký hluk, tak by určite bolo počuť, ako škrípe zubami. Chlapec, ktorý stál vedľa nej sa (radšej) postavil pred ňu a navrhol, aby som odtiaľ vypadol. Vynikajúci nápad. Aj keď prevedenie bolo trochu obtiažnejšie, keďže som mal telo ako z olova a kvôli panike som sa nevedel pohnúť. Našťastie sa v tej chvíli vrátila Lauren, ktorá takticky hneď, ako videla, že sa blíži Alice s úmyslom nás vyhodiť od stola, radšej ustúpila do bezpečnej vzdialenosti - na prvé poschodie Kotla. Chytila ma za košeľu a vytiahla ma až na to spomínané prvé poschodie. Keď som sa trochu spamätal, všimol som si, že Lauren na mňa už chvíľu niečo hovorí. Bolo to niečo o tom, že ma nebude stále ťahať z problémov a starať sa o mňa a robiť mi mámu. Táto zmienka zasiahla rovno domov a vtedy som si uvedomil, prečo som sa vlastne v prvom rade začal hrať na nesamostatného debilka. Podvedome som si asi jej postoj spojil s materským archetypom a začal som... plakať. Prvý krát v živote. Chýba mi.



Kotel a nové známosti

18. dubna 2016 v 14:21 | Morgan Sears |  1. ročník
Vošli sme spoločne do priestorov Kotla a sadli sme si za stôl. Následovali klišé spoznávacie rozhovory, kde sa riešil pôvod, ambície a rodina. Proste samé zaujímavé veci *zív*. Po chvíľke sa ale zarazila, zdvihla sa od stola a ospravedlnila sa, že musí odísť. Asi pokračovať v ceste, na ktorej som ju prerušil. Takto som to ale neplánoval. Zase som sa ocitol v situácii, ktorej som chcel predísť. Všimol som si ale, že nie som jediný, ktorý v miestnosti sedí pri stole sám. V rohu miestnosti obedovalo blonďavé dievča. Pomyslel som si, že toto by nemuselo vyzerať až tak divne, keď sa k nej prihovorím. A tam som aj učinil. Prvým pohľadom si ma dôkladne premerala od hlavy k päte. Keby to bolo možné, tak by som povedal, že mi pri tom zistila aj krvnú skupinu.

Asi som vyhovel, pretože mi pokynula, nech si prisadnem. Cítil som z nej silnú vodcovskú osobnosť, tak som sa rozhodol, že komplementárne sa zahrám na detinského, zľahka pribrzdeného hlupáčika. Tak pri každej zmienke o mamke som si vyhnal slzu alebo dve z oka, aby to bolo dôveryhodné. Počas rozhovoru sa niekoľko zaujímavo vyzerajúcich ľudí nonšalantne postavilo ku krbu, vhodilo tam zahrsť nejakého prášku a zmizli v záblesku zelených plameňov. Údiv, ktorý ma prepadol som nemusel predstierať a opýtal som sa Lauren (tak sa mi predstavila), čo to má znamenať. Nevzrušene mi povedala, že sa jedná o letaxový prášok a že pomocou neho sa kúzelníci premiestňujú na miesta prepojené letaxovou sieťou. Zrazu sa však jej očiach zaiskrilo a spýtala sa ma, či si to chcem vyskúšať. Predstava, že skáčem do ohňa mi neprišla veľmi lákavá, ale ostatní ľudia vyzerali, že to praktikuju bežne a bez problémov, tak som došiel k záveru, že riziko nehrozí. Impulzívny hlupáčik ale takejto analýzy nie je schopný, tak som sa jej začal vypytovať rôzne vydesené otázky, či to nebolí a či je to bezpečné atď.... pre istotu.
 

Prvý prenos bol veľmi zvláštny zážitok. Vraj každý má pri tom iný pocit. Mne to pripadalo ako cesta vlakom po kruhovej koľajnici veľmi malého priemeru veľmi veľkou rýchlosťou a prišlo mi zle. Tak som vyprázdnil svoj už tak dosť prázdny žalúdok do rohu miestnosti, v ktorej sme sa ocitli. Godrikův Důl boli slová, ktoré som mal vysloviť, keď do ohňa vhodím prášok. Chatrč, z ktorej sme vyšli bola na čistinke na pokraji lesíka. Na druhú stranu od lesa sa nad ovocnými korunami črtali strechy domov. K nim sme práve zamierili. Cestou sa Lauren zastavila pri strome, lebo že vyzerám nejaký hladný. (Skôr by som povedal, že zniem, pretože za zvuky, ktoré vydával môj žalúdok by sa nemusel hanbiť ani traktor.) Mrštne vyliezla na strom a odtrhla mi pár jabĺk. Boli to asi tie najlepšie jablká, ktoré som v živote jedol. Prezradila mi, že treba hľadať jablká, ktorým už uschol lístok pri stopke. Tie sú vraj už zrelé na spadnutie a chutia najlepšie. Tak som skúsil nájsť tiež pár takých a skutočne boli oveľa lepšie, než tie, o ktorých som si myslel ja, že budú chutné. Táto osoba sa mi začala páčiť. Bolo jasné, že sa v kúzelnických veciach orientuje. A nie len v nich. Navyše chcela ísť tiež do Zmijozelu. Zhodnotil som, že s ňou bude fajn naviazať nejaký trvalejší kontakt.

 


Príjazd do Londýna

18. dubna 2016 v 14:20 | Morgan Sears |  1. ročník
Na tretí deň od doručenia listu z Bradavíc som sa odhodlal vydať sa do Londýna. Ráno som sa zobudil na zvuky, keď môj otec odchádzal do práce. Vstal som a utekal som za ním, aby som mu oznámil moje rozhodnutie. Neviem presne, aká emócia sa zjavila na jeho tvári, ale som si istý, že takú som uňho ešte nevidel. Bola to kombinácia strachu, pýchy, radosti a smútku. Mrzí ma, že som sa nerozhodol skôr, pretože sme sa začali po dlhej dobe konštruktívne rozprávať a dával mi cenné rady do života. No časový nátlak bol z jeho správania zreteľný, tak som mu povedal, že nech sa ponáhľa do práce a že večer budeme pokračovať. So zjavnou neochotou súhlasil a rýchlym krokom sa pobral smerom k nemocnici a každú chvíľu sa za mnou otáčal. Chvíľu som ho sledoval a potom som sa vrátil do domu. Pobalil som si všetky moje veci do otcovej brašne, ktorú mi v rámci rozhovoru spolu s nejakými peniazmi na cestu venoval. Aj napriek tomu, že som mal už všetko zbalené, brašňa bola stále z polovice prázdna. Holt nevlastním veľa vecí.

Cesta do Londýna pravidelným vlakom, ktorý vyráža zo zastávky neďaleko ústavu o 11:20 prebehla dosť nezáživne. Vlak bol v túto dennú dobu takmer prázdny a nestretol som ani sprievodcu. Keby som vedel, tak som mohol ušetriť za lístok. Vystúpil som na Londýnskej stanici a... prvý krát v živote som sa cítil úplne stratený. Nielen stanica, ale aj blízke okolie bolo odosť odlišné od mojej predstavy, ktorú som si vybudoval pri čítaní našej knižnice. Pravda... za sto rokov sa toho zvykne dosť zmeniť. No kým opis Londýna z pohľadu Sherlocka Holmesa mi nebol veľmi platný, jeho metódy sa ukázali celkom praktické. A tak netrvalo dlho a dostal som sa na miesto, ktoré popisovali v liste.

Stál som na ulici pred dverami nad ktorými visela tabuľa s nápisom Děravý Kotel. Rozmýšľal som, čo urobím. Vnútri bude určite plno a prisadnúť si len tak k niekomu. To väčšinou postavy v príbehoch odsudzovali a k takým ľuďom sa správali s odstupom. Toto by nefungovalo. Potreboval som nejak nenápadne prelomiť ľady. Postavil som sa teda za neďaleký roh ulice a vyčkával som.

Po niekoľkých minútach sa z dvier vynorilo celkom milo vyzerajúce dievča, zhruba v mojom veku v krátkych tyrkysových šatách. Chvíľu sa rozhliadala a potom zamierila mojim smerom. Rýchlo som odbehol k neďalekej večierke, nahodil som stratený výraz a tentokrát pomalým krokom som sa vydal zase späť. O pár chvíľ neskôr sme na seba narazili. Z blízka vyzerala ešte milšie a ja som začal mať trochu trému. Takmer som sa k nej kvôli tomu neozval, ale na poslednú chvíľu som nabral odvahu a prihovoril som sa k nej. "Ahoj, nevieš prosímťa, kde je Děravý kotel ?" opýtal som sa mierne trasúcim sa hlasom. Pozrela sa na mňa trochu vydesene (to bolo asi tým, ako som to na ňu vyštekol, keď už sme sa skoro minuli), no vzápätí sa široko usmiala a prehodila medovým hlasom: "Ahoj, vím, pojď za mnou" a vydala sa ráznym krokom smerom odkiaľ prišla. Aká náhoda, že prvá osoba, ktorú oslovím mi dokáže poradiť :P.



Životopis

17. dubna 2016 v 20:30 | Morgan Sears
Moje meno je Morgan Sears. Narodil som sa ako dieťa zmiešanej krvi jedného bezvýznamného večera 7. novembra 1989. Moja mama, Ivy, tento radostný deň bohužiaľ neprežila. Otec, Gordon Sears, sa o mňa odvtedy staral sám. Bývali sme na pozemku Londýnskeho ústavu pre duševne chorých, kde môj otec pracoval. Väčšinu dňa sa staral o pacientov a mňa opatrovali väčšinou sestričky z nemocnice, ktoré mali práve voľno.

Keď som trochu vyrástol, trávil som väčšinu času doma sám. Vlastne ani nie. Spoločnosť mi robili hrdinovia príbehov z kníh, ktorých sme mali doma plnú knižnicu. Čítať ma naučil ocko už keď som mal 4,5 roka. Do škôlky som nechodil, pretože tá bola ďaleko a nemal ma tam kto voziť. Tak som teda buď čítal, alebo som sa túlal po pozemkoch ústavu. Do školy som prestal chodiť po prvom roku, pretože všetko, čo by som sa naučil tam, som dávno poznal z kníh a deti mali zo mňa strach. Aj keď to nedávali veľmi najavo, vždy som si uvedomoval isté napätie z ľudí v mojom okolí.

Neďaleko nášho domu bol súčasťou pozemku bývalý pánsky les, ktorý nemocnica dostala po tom, čo miestny aristokrat za záhadných okolností jedného dňa zmizol a nemal žiadnych dedičov. Rád som tam chodieval, pretože tam žilo veľa zvierat a z nejakého dôvodu som im neprekážal tak, ako keď som tam išiel s niekým. To však nebola jediná zvláštna vec, ktorá sa mi stávala. Cítil som, že dokážem ovládať silu, o ktorej ľudia okolo mňa netušili.

O tom, že som kúzelník, som sa dozvedel až z listu, ktorý prišiel z Bradavíc adresovaný mne. Dovtedy sme žili v nevedomosti, pretože mama bola jediná spojka medzi našou obyčajnou časťou rodiny a svetom kúzelníkov. Vysvitlo, že mamu jej rodina zavrhla, pretože sa rozhodla žiť s ockom. Nevedel som, ako na tento list reagovať, ale rozhodol som sa, že taký život bude oveľa zaujímavejší než byť zatvorený v tom dome. Aj otec sa potešil, pretože vedel, že mi nemôže poskytnúť dostatok času a život na kúzelníckej škole by mi to mohol vynahradiť. Trochu som mal z toho strach, pretože nikdy som nebol ďalej ako za hranicami pozemkov nemocnice. Ale list som si čítal každý večer a postupne som naberal odvahu využiť túto príležitosť a rozvíjať svoj talent. Od otca som sa dozvedel, že mamka mu o škole kedysi rozprávala, a že chodila na Zmijozelskú kolej. Budem dúfať, že sa tam dostanem tiež a možno sa o nej dozviem niečo viac, pretože ani otec o tejto jej druhej stránke veľa nevedel.

Kam dál